Rozhovory

ROZHOVOR V KNIHE - JÚLIUS FUJAK - Vis à vis

JF: Pri tvorbe piesní sa v rôznych časoch rôznym spôsobom riešil komplementárny vzťah slova, melódie a „sprievodnej“ hudby. U teba má poslucháč neraz pocit, že rád obraciaš naruby ich zvyčajné funkcie: nad zámerne, a preto vlastne zdanlivo banálnymi plochami sa v prostom melodickom pôdoryse vinie zvláštna poézia. Tá však ako keby samu seba ironizovala. Čo ťa k takýmto posunom vedie?

JBK: Vždy som považoval za zaujímavé nazerať na veci, z rôznych uhlov pohľadu. Neraz sa to deje v snoch. Svetlá si vymenia pozície a vidíme skutočnosť inú, než nám ju bolo dané vidieť. Ak uvidíte seba zvonku asi sa ťažko ubránite úsmevu. Ak uvidíte svet zvonku, mnohé banálne sa zobrazí ako zázračné.

JF: Svojho času mi Vladimír Merta rozprával, aký má zvláštne osobný vzťah k niektorým svojim piesňam, či už pre okolnosti ich vzniku, alebo ich samostatnému životu medzi ľuďmi. Máš obdobne obľúbené niektoré zo svojich, a ak áno, môžeš prezradiť prečo?

JBK: Občas stretnem na koncerte neznámych ľudí, ktorí mi hovoria, ako v určitom období im moje piesne pomáhali prežiť. Prekvapí ma, že v nich nachádzajú mnou nevložené kontexty, ako keby sa im piesne prispôsobili – metamorfovali do ich životného príbehu.  Asi najosobnejší mám vzťah k piesňam z albumu Rozhľadňa, kde sa objavujú u mňa prvý krát “osudové” texty o hore.

JF: Je tvoja súčasná piesňová poloha v niečom iná - v metóde, či poetike - ako pred rokmi? 

JBK: Rozmýšľam a hľadám odpoveď na život. O pravde a lži, ktoré sú informáciami o ňom. Súboj týchto informácií je fascinujúci a zdrvujúci. Mojou metódou ostáva rozlišovanie a poetikou kamene, z ktorých je hora poskladaná.

JF: Aké zvyknú byť tvoje inšpiračné zdroje? Asi to nie je „len“ tvorba spriaznených osobností a bývalých vzorov...

JBK: Mojim inšpiračným zdrojom je najmä príroda. Pozorujem vzťahy a obrazy. Do prírody patrí samozrejme aj človek. Často krát neviem, čo si mám o tom myslieť, kam sa dostal olympiádou zručností a schopností. Hľadám jeho podstatu mimo súťaživých rituálov.

JF: Možno málokto vie, že sa venuješ i písaniu autonómnej poézie, alebo, ak ti je toto pomenovanie proti srsti, verbálnym pokusom artikulovať to, čo je za hranicou bežného slova a obyčajného vnímania. Ide z tvojej strany o kratochvíľu, alebo trenažér na texty piesní, alebo...?

JBK: Poéziu som začal písať na gymnáziu. Impulz k tomu mi dala slovenská lyrizovaná próza. Ňou sa mi zobrazilo to, že jazyk má posvätnú a mystickú oblasť. Nikdy úplne vysvetliteľnú a možno práve preto, oblasť najcitlivejšie vystihujúcu skutočnosť. Od tej chvíle som si poéziu zamiloval.

JF: Bola aj niekde publikovaná, alebo si ňou vtedy zámerne oslovoval len úzky okruh „zasvätených“?

JBK: V roku 1990 vyšla vo vydavateľstve Artforum moja zbierka poézie pod názvom Mlčanie obrazu sveta. Ako autor je uvedený Richard Sabo, môžete si ju požičať v Univerzitnej knižnici v Bratislave. V roku 2012 vyšla vo vydavateľstve KK Bagala knižka Nahá, sú v nej moje piesňové texty z obdobia 1992 – 201

JF: Mnohých, ktorí ťa vnímali cez pesničkové albumy prekvapilo, že si sa cca od roku 2000 začal venovať experimentálnej elektronickej hudbe i kompozíciám pre akustické nástroje, neraz v konfrontácii s tvojím autorským, vždy inak riešeným konceptom videoartu. Tých, ktorí ťa poznali ako dlhoročného špičkového zvukového inžiniera Experimentálneho štúdia Slovenského rozhlasu, to zas až tak nezarazilo. Predsa len, ako si spätne toto prehodenie výhybky na inú hudobnú koľaj vysvetľuješ ty?

JBK: Experimentálna hudobná tvorba je vyjadrením extázy neoverenými prostriedkami. Najdôležitejšie pri experimentálnej tvorbe je myslieť na to, aby sa nestratilo spojenie s poslucháčom. Táto zdanlivo jednoduchá úloha vôbec nie je ľahká. Ak ideme do vyšších abstrakcií a vzdialime sa civilizačne dohodnutým znakom a symbolom, nastáva problém s emočnou odozvou, ktorá je mostom pre pochopenie umeleckého zámeru. Umelec –  experimentátor – vytvára nové polia významov bez pôvodných emočných základov. Preto môžu byť ťažko čitateľné. Bez rozlúštenia dielo zanecháva pocit prázdnoty, alebo nezmyselnosti. Pri takejto tvorbe som aj ja často v rozpore sám so sebou – či v tom, čo som vytvoril, je univerzálny odkaz, alebo som len vošiel do subjektívnej uličky. Napriek týmto pocitom ma však táto tvorba napĺňa – možno práve aj pre tú možnosť prehry, či bezvýznamnosti toho čo vytvorím.

JF: S tvrdením o bezvýznamnosti tvojej tvorby v kontexte našej nonkonformnej kultúry sa stotožniť nemôžem, ale tuším na čo narážaš.  V elektroakustickej, sónicky inovatívnej tvorbe sa venuješ polohám, ktoré iní prehliadajú. Spomeniem, napríklad, tvoju poctu Holderlinovi "Ticho v okne sna", alebo nedocenené veľmi zaujímavé albumy "Podzemné rieky" či "Dôstojný život v kozme"... Kam si sa v nich, podľa teba, posunul - v zmysle posunov výpovednej hodnoty digitálne tvarovaného zvuku nečakane novými technológiami, o ktorých sme pred cca desiatimi rokmi nemohli ani snívať?

JBK: Podrobnejšie hodnotenie týchto diel prenechám kritikom. Hölderlina mám rád pre jeho zvláštnu citlivosť. Podzemné rieky sú o podzemných prúdoch ľudského vedomia, o hĺbke vzťahov a kontinuite civilizácií. Dôstojný život v kozme je elégiou vesmírnej púte človeka, ktorá nezačína a ani nekončí na tejto Zemi, na ktorej je častokrát nedôstojný a mrzký.

JF: Trochu sa vrátim aj k tvojej praxi zvukového inžiniera, režiséra, resp. ako sa už zvykne uvádzať, sound dizajnéra. Stál si pri zrode mnohých dôležitých diel našej elektroakustickej, ale i tzv. alternatívnej hudby. Súc v tejto nedoceňovanej pozícii, spolupráca s kým ťa obohatila? Čo ti z takto nadobudnutých, rôznych skúseností utkvelo v pamäti a ako si ich vedel zúročiť vo svojej autonómnej tvorbe?

JBK: Najviac mi dala spolupráca so skladateľom a matematikom Miroslavom Bázlikom. Zaujalo ma jeho spájanie hudby a matematiky. Na matematike je fascinujúce to, že objavujete pravidlá, ktoré v danej chvíli nemajú praktické použitie. O sto rokov príde niekto, kto zoberie tieto pravidlá a uplatní ich v technickom vynáleze, bez ktorého ľudia ďalej nevedia žiť. Celá naša technická elektronická éra, bola schovaná v abstraktnej matematike.

JF: Občas je komplementárnou súčasťou tvojho najmä, no nielen pesničkového tvaru aj vizuálna zložka, ktorá sa vyznačuje veľmi osobitou, nekonvenčnou atmosférou. Prečo k nej siahaš a akú úlohu v tvojej výpovedi zohráva?

JBK: Videoarty a videoklipy, ktorými dopĺňam niektoré diela vyplývajú zo vzťahu k obrazovej reči. Rád sa pozerám na filmy, v ktorých sa príliš nehovorí, páčia sa mi sny o nemožných situáciách, ktoré sú ale prirodzené. Obrazy pomáhajú porozumieť veciam, ktoré sa nedajú vysloviť v jazyku. Teraz pracujem na koncepcii znepokojujúceho hraného filmu s Marošom Berákom a Antonom Pižurným. Takže po Sprisahaní šedej rasy sa môžu diváci tešiť na ďalší neakceptovateľný film.

JF: Napriek tomu, že sa _zväčša javíš ako programový solitér, nájde sa v tvojom príbehu i spolupráca s inými autormi. Spomeniem, napríklad  OVER4tea s Martinom Burlasom a Danom Matejom, piesňové trio s Petrom Zagarom a spomínaným Burlasom, nedávne kooperácie s inými hudobníkmi na projektoch "Magnetische Welle" a "Klesajúce klenby", participáciu speváčky Marcely Derevencovej na albume "Nekonečno neostré je z dvier", alebo vaše aktuálne duo s basgitaristom Kamilom Grebeňom z Vidieka. Vedel by si sa trochu pristaviť pri týchto hudobne dialogických spojeniach, z ktorých asi každé bolo a je inak obohacujúce?

JBK: Skupina OVER4Tea vydala titul Lost Angeles and Other Mirrors – tu možno počuť gramofónovú komunikáciu Dana Mateja s klávesmi Martina Burlasa a mojimi hororovými expozíciami z MaxMsp. Krehké pesničky v spolupráci Burlas-Kladivo-Zagar (albumy V rozpakoch a Poruchy spánku) dokazujú, že aj dnešní muži dokážu byť k smútku žien galantní. Klesajúce klenby – ktoré vznikli v spolupráci s TJ Vjugom –, to je zobrazovanie pádu minulých i súčasných mocenských mytológií. Stretnutie s Marcelou Derevencovou bolo splnením sna o slovenskej speváčke, ktorá dokáže zaspievať, že Láska od seba nás delí. Magnetische Welle sú zahorizontovou komunikáciou, kde sa už vlny nemajú od čoho odraziť. A moje súčasné koncertovanie s Kamilom Grebeňom je naplnením túžby mať na koncerte muzikantskú oporu. Takže môžem povedať, že moje spolupráce a hudobné kamarátstva sú pre mňa požehnaním

 JF: Pociťuješ tu, na Slovensku adekvátnu spätnú väzbu, alebo by si žil radšej v niektorých z okolitých krajín, kde by bola možno oveľa väčšia?

JBK: Myslím si, že život hudobného umelca v iných krajinách je rovnako ťažký i ľahký ako v iných. Mojou úlohou je tvoriť zaujímavé a pravdivé diela, odozvou sa príliš nezaoberám. Aj keď je príjemné stretnúť niekoho, koho moja tvorba nadchla.

JF: Určite nielen mňa by zaujímalo z akých dôvodov inklinuješ k niečomu viac a niečomu menej, konkrétne, čo ťa oslovuje zo súčasného slovenskej hudby, literatúry, či iných diel na našom kultúrno-umeleckom pomedzí?

JBK: Príbeh umenia je pre mňa príbehom Orfea, ktorý schádza do podsvetia, aby priviedol naspäť Eurydiku. Zázrak Orfeovej piesne. Tou piesňou sme uhranutí. Mám rád Ruda Slobodu, Ivana Štrpku, Ne:bo:daj, Solamenti naturali, Ospalý pohyb…

JF: Nie náhodou som pred chvíľou spomenul okolité krajiny. Predsa len, stredoeurópsky priestor, či chceme alebo nie, determinuje našu identitu,– určite sleduješ aj dianie v súčasnej hudbe či literatúre aj v susedných krajinách. Čo by nám, podľa teba, z ich kultúrnej klímy prospelo?

JBK: Prospelo by nám, keby sme sa navzájom začali viac vážiť a učiť od seba.

JF: Čím to podľa teba je, že niekedy súčasný nekonvenčný literát, alebo nadšenecký solitér na internete je schopný napísať na tvoje diela výstižnejšiu a podnetnejšiu recenziu než "povolaný" a etablovaný muzikológ?

JBK: Na hlbšiu analýzu diela musí byť vzťah a ako si uviedol , nadšenie. Prečo tieto chýbajú u profesionálov je však skôr otázkou pre sociológa, či psychológa.

JF: Osobne je mi azda i generačne blízky tvoj pohľad na našu čoraz menej zrozumiteľnú, v mnohých ohľadoch demotivujúcu súčasnosť, ktorú popisuješ slovami „predtucha konca ´pekných´ dní, konca katatonicky umŕtvujúcej  prosperity“, alebo „svet, z ktorého odišli anjeli a život, do ktorého už akoby nemali prečo zasahovať“ a pod.. Nezvykneš pôsobiť rezignujúco pesimisticky, prečo potom tá pochybovačnosť, ktorú dnes poniektorí pokladajú za čosi neprístojné?

JBK: Skutočnosť, v ktorej žijeme je neustále posúvaná do podoby stroja. Deje sa to pod mylným obrazom toho, že zo stroja bude najväčší úžitok a najväčší úžitok je to najdôležitejšie v živote. Myslím si, že mojimi pesničkami sa pokúšam spochybniť tento velebený mýtus.

Knihu JÚLIUS FUJAK - Vis à vis nájdete na stránke vydavateľstva VLNA.

Mastering v súmraku civilizácie

Martin Chrobák, Populár , 4/2013

MCH: Nové CD pôsobí trochu ako návrat v čase. Akou cestou si sa dopracoval k jeho vzniku?

JBK:  V lete 2012 ma oslovil Peter Šulej z Vlny s ponukou vydania vinylovej platne. Mal predstavu, aby na platni boli dve-tri cover verzie. V tej chvíli som mal ukončené práce nad mojim elektroakustickým albumom Pure Love a albumom Poruchy spánku, ktorý sme vytvorili spolu s Martinom Burlasom a Petrom Zagarom. Ponuku z Vlny som prijal, lebo ma lákalo popasovať sa s prekladmi textov a taktiež vytvorenie nových tanečných songov. Na albume sú napokon tri elektronické inštrumentálky, tri coververzie (z toho jedna vlastná z albumu Nahá) a šesť nových piesní. Inštrumentálne kusy sú venované nemeckému básnickému géniovi R. M. Rilkemu. Otextované piesne majú styčné plochy s hudbou 80. a 90. rokov, videné optikou súčasných kompozičných a technologických postupov, nechýbajú v nich noisy, ambientné zádrže, kompresor ako zvukotvorný nástroj, či pady s vývojom na dlhších časových plochách.

MCH: Kto je Marcela Derevencová a prečo si sa rozhodol, že tvoj album naspieva niekto iný, resp. prečo ženský hlas?

JBK: Marcela je absolventkou Bratislavského konzervatória v odbore trubka. Hudobne spolupracovala so skupinou Neurópa. Vždy som obdivoval v pop music ženský altový spev (Marta Kubišová, Nico). Keď som počul Marcelin hlas – ponúkol som jej pesničku na skúšku. Jej prejav ma nadchol, povedal som si, že skúsime spraviť album na ponuku Vlny.

MCH: Ako sa ti skladalo na telo niekomu inému a aký vplyv na tvoju hudbu malo rozhodnutie tvoriť pre iného interpreta?

JBK: Prekvapilo ma, že skladať pesničky pre Marcelu bolo jednoduchšie ako pre seba. Zvolil som rýchlejšie tempá, než aké píšem pre seba. V textoch mi priestor inej autenticity otvoril nové možnosti vedenia poetického sujetu. Všetky pesničky z albumu vznikli a boli zmixované v priebehu 3 mesiacov.

MCH: Texty nových pesničiek sú opäť trochu tajomné, majú príjemne skľučujúcu atmosféru. Čo odzrkadľujú?

JBK: Songy sú, ako vždy, o stave prítomnosti. Komunikácia skrytého so zjavným drhne. Postavy prechádzajú za chrbtami. Do pokojného letného podvečera zneje vrava... Sieť...?... Hojdacia...? Nie... na hmyz.iv></div>

MCH: Na albume sú dve prevzaté piesne – Love Tear Us Apart od Joy Division a Porque te Vas (pesnička použitá vo filme režiséra C. Sauru Starý dom uprostred Madridu). Čím ťa oslovili práve tieto skladby v originále a ako si s nimi splynul autorsky?

JBK: Obe skladby sa mi zapáčili od prvej chvíle ako som ich počul. Obe majú silný emotívny charakter a pojednávajú o strate. To, že dnes svet stráca, je viac ako zrejmé. Nie sme tou civilizáciou, ktorú nám prezentujú masovo-komunikačné kanály. Žijeme súmrak našej civilizácie.

MCH: Ako sa zmenil tvoj život - čo ťa ovplyvňovalo pred 20 rokmi a čo má na teba vplyv dnes?

JBK: Pred dvadsiatimi rokmi sa mi páčili Nick Cave alebo Suzanne Vega. Dnes si rád vypočujem Josquina des Prez, alebo trebárs nový album My Bloody Valentine.

MCH: Kam si dospel v profesionálnom živote a čo ti táto zmena priniesla?

JBK: Osemnásť rokov som pracoval ako zvukár v Slovenskom rozhlase. Dnes som freelancer, čiže človek na voľnej nohe. Pracujem na filmovom zvuku, strihám televízne relácie a občas robím, pre okruh blízkych, mastering. Najmä práca s filmom mi priniesla nové estetické pohľady na hudbu, kedže film má tak blízko k elektroakustickej hudbe.

MCH: Čo je to mastering a aký má význam pre zmixovanú nahrávku?

JBK: Mastering je zvukové doladenie zmixovaných skladieb. Pod týmto sa rozumie frekvenčné, dynamické, stereofónne úpravy, ktorých cieľom je dosiahnuť zvuk podľa cieľovej požiadavky. Ňou môže byť kompaktný disk (CD), vinylová platňa, radio mix alebo digitálne vydanie. Mastering je možné robiť pomocou hardvérových zariadení, alebo pomocou počítačových pluginov v DAW. Kvôli predstave skúsim opísať jednu z možností masteringového reťazca za sebou idúcich zariadení (alebo pluginov):  upravovač sterea - saturator (tape, tube) - kompresor - parametrický ekvalizér - limiter.

MCH: Prečo nahrávku mastruje často iný zvukár, než ju s kapelou nahral a zmixoval?

JBK: Pokiaľ skladby nahrávate a mixujete, väčšinou s nimi strávite veľa času, čo častokrát spôsobí, že si na nahrávky zvykáte a strácate odstup nad chybami, ktoré sa dostávajú do výsledkov vašej práce. Masteringový zvukár posudzuje vaše mixy neovplyvnený ich vznikaním. Keďže sa do hĺbky venuje finálnemu zneniu nahrávok, je veľká šanca, že vašu nahrávku vylepší. Dokáže nájsť chyby, či dať pripomienky (ak je to nutné) na opätovné zmixovanie, ešte pred samotným procesom masteringu.

MCH: Aké zásady by mali dodržiavať hudobníci a zvukár pri mixovaní, aby na mastering dodali materiál, s ktorým sa dá ďalej dobre pracovať?

JBK: Prvá zásada je, že všetky pomery zmixovaných zvukov sú správne. Druhá zásada je, že zvuk nemá mať excelentné výšky – mal by pôsobiť jemne zamatovo. Podobne je to s basmi – nesmú sa príliš zdôrazniť. Mala by fungovať predstava, že záverečný jas a hĺbku dodá finálny mastering. Tretia zásada je – neprekomprimovať nahrávku, nahrávka musí mať dynamickú škálu aspoň 14dB RMS. Kompresor na master buss je potrebné použiť len jemne, s redukciou zisku maximálne 2-3 dB. Parameter atak na tomto kompresore musí byť 10 ms a viac, aby neboli zničené transienty, ktoré tvoria hudobnú artikuláciu. Štvrtá zásada je nepoužiť pri mixáži na master zbernici záverečný limiter. Súbor je potrebné exportovať 24bit s maximálnou špičkou menej ako -3dB.

MCH: Aká výbava je potrebná pre profesionálny mastering?

JBK: Všeobecne platí to, že na profesionálny mastering musíte mať kvalitné monitory a kvalitnú akustiku miestnosti. Zo zariadení spomeniem kompresor, saturator, ekvalizér, exciter, limiter, M-S enkóder a dekóder, upravovač hĺbky stereofónie. Ako som spomenul, mastering sa dá robiť aj pomocou počítačových pluginov, avšak zvuk je väčšinou presvedčivejší z hardvérových zariadení.div></div>

MCH: S čím pracuješ ty sám a čím by si rád svoj equipment ešte doplnil.

JBK: Monitory používam Dynaudio Acoustics, prevodníky MOTU. V štúdiu mám kompresor Xpressor nemeckého výrobcu Elysia, ekvalizér AM/CH1 americkej firmy Black Lion Audio a na zákazku vyrobený elektrónkový predzosilňovač, ktorý používam ako saturator. To všetko možno v budúcnosti doplním nejakým elektrónkovým kompresorom.

MCH: Môžeš uviesť nejaké príklady dobre zmixovaných a zmastrovaných albumov a čo ťa na ich zvuku zaujalo?

JBK: Z domácich albumov sú veľmi kvalitné nahrávky skupiny Lavagance. Zo zahraničných výborne znenje album Far od Reginy Spector.

MCH: Aký je tvoj pohľad na dnešnú hudobnú scénu? Zaujal ťa niekto svojou tvorbou alebo originalitou? Aké trendy sa ti páčia a čo považuješ skôr za slepú uličku?

JBK: Dnešná hudobná scéna sa vyznačuje kultom nevedomia, predvádzaním sa, produkovaním zábavy – je hlbokým úpadkom kultúrnosti. Ostávajú ostrovy. Ktoré ma zaujali? Zapaska... Zrní... NE:BO:DAJ... Sigur Rós...

MCH: Čo je dnes pre teba zdrojom vzrušenia?

JBK: Najviac ma zaujme, keď niekto vie utlmiť svoju pracovnú aktivitu. Napríklad odloží vŕtanie do panelov. Namiesto toho si zoberie peknú knihu, môže to byť Skočná od Louisa Ferdinanda Célineho s vynikajúcim prekladom Anny Kareninovej a prečíta si ju.